<
No active "ca-sidebar-197687" sidebar

Mala devätnásť, keď sa stala členkou Čestnej stráže prezidenta SR. Rodáčka z Klenovca si tiež skúsila, aké je to stáť na predvádzacom móle

Foto: Vlasto Olach a Ivan Kelement

Už v detstve sa začala venovať športu a inklinuje k nemu celý život. Aj v jej súčasnom zamestnaní je potrebné, aby si udržiavala fyzickú kondíciu. V mladom veku sa stala vojačkou a nie každý jej krok bol jednoduchý. Pre Rimava.sk poskytla rozhovor členka Čestnej stráže prezidenta Slovenskej republiky Michaela Čajková.

Pochádzate z Klenovca a vyrastali ste tam. Čo na tejto obci máte najradšej? Na čo si ako prvé spomeniete, keď ide o túto obec?

Do mojej rodnej obce sa rada vraciam hlavne kvôli mojej rodine, ktorá tam stále žije, ale taktiež na Klenovci milujem hory a krásnu prírodu, ktorá mi v Bratislave veľmi chýba, preto sa snažím aspoň víkendy tráviť mimo Bratislavy niekde v prírode.

Článok pokračuje pod reklamou


Foto: Ivan Kelement

Ako mladé dievča ste ešte na základnej škole začínali so športom. Aké konkrétne športy ste za svoj život robili? Kto vás ku športovaniu priviedol?

Jediný šport, ktorému som sa aktívne venovala, bol bedminton. Klenovec bol známy bedmintonom, bola to taká bedmintonová dedina (smiech), niekedy mám pocit, že tento šport tam hral každý. Počas základnej školy som sa prihlásila na bedminton, pretože tam začali chodiť aj moje kamarátky a časom som zistila, že ma to začína viac a viac baviť.

Prišli prvé turnaje a s nimi aj neúspechy a prehry, ale veď predsa nemôže človek hneď od začiatku len vyhrávať. Začala som viac trénovať, čo sa odrazilo aj na výsledkoch v nasledujúcich turnajoch. Nakoľko ma na každý turnaj vozil môj otec a časom videl určitý pokrok, tak určite to bol on, kto ma najviac podporoval v tomto smere.

Máte staršieho brata. Vyrastali ste spolu. Určite aj vystrájali. Spomeniete si na jeho reakciu, keď ste povedali, že by ste sa chceli stať vojačkou?

Áno, mám brata a volá sa Michal a samozrejme sme neboli žiadna výnimka, ako aj ostatní súrodenci, tak aj my sme vystrájali, niekedy viac a niekedy menej. Pravdupovediac, ani si neviem spomenúť, ako reagoval, ale určite sa to nieslo skôr tým smerom, že ma podceňoval, pretože by to odo mňa nikdy nečakal, ako aj iné veci, ktoré som už stihla spraviť (smiech).

Podporovali vás vždy vaši rodičia vo vašich veľkých krokoch a životných rozhodnutiach?

Keď sa na to všetko spätne pozriem, tak asi ani nebola taká situácia, keď by mi v mojich rozhodnutiach nejako zabraňovali. V podstate som im asi ani na to nedala nejako čas, keďže väčšinou to bolo tak, že som ich postavila už pred hotovú vec (smiech).

Foto: M. Čajková s priateľom Matúšom.

Absolvovali ste niekoľkotýždňový vojenský výcvik v Martine. Aké boli vaše prvé myšlienky a pocity, keď ste prišli na toto miesto?

Keď som prekročila brány vojenských kasární v Martine, tak stále som si myslela, že tento „pobyt“ bude jednoduchý a zábavný. Neprešla ani hodina a veľmi rýchlo som pochopila, že tu už sranda končí. Príliš veľa kriku, tvrdá disciplína, žiadne výhovorky, len plnenie rozkazov. Vojenský výcvik mi dal do života veľmi veľa, za čo som veľmi vďačná a určite by si tým mali prejsť všetci mladí ľudia.

Čo bolo pre vás najťažšie v rámci výcviku?

Jednoznačná odpoveď je ranné vstávanie.

Článok pokračuje pod reklamou


Po výcviku ste dostali možnosť stať sa členkou Čestnej stráže prezidenta Slovenskej republiky. Museli ste sa odsťahovať do Bratislavy, zmeniť život a odísť od rodiny aj svojich priateľov. Aké ste mali očakávania pred týmto krokom? Boli začiatky ťažké?

Bola som mladé devätnásťročné dievča, ktoré nikdy nebolo ani len na internáte, nakoľko som navštevovala strednú školu vo vedľajšej dedine. Určite som mala pred všetkým veľký rešpekt, pretože som išla z dediny do mesta a dokonca úplne sama. Nevedela som, do akého kolektívu sa dostanem a musela som sa začať starať sama o seba.

Foto: Peter Stas

Čo považujete za najzaujímavejšie na svojej práci?

Pre mňa sú všetky dni zaujímavé, ale keď mám určiť jednu vec, tak zrejme to, že sa dokážem stretnúť s ľuďmi, ktorých väčšina ľudí vidí len na televíznych obrazovkách.

Popri práci ste začali študovať aj na vysokej škole v Košiciach. Viete nám priblížiť, o aké štúdium išlo a ako ste to dokázali skĺbiť s prácou, ktorú máte v Bratislave?

Navštevovala som Vysokú školu bezpečnostného manažérstva v Košiciach, kde som získala akademický titul inžinier. Myslela som si, že to bude nemožné pracovať v Bratislave a študovať na úplne opačnej strane Slovenska. Ale nakoľko som mala individuálnu formu štúdia a vedela som si rozplánovať veci či už ohľadom školy alebo práce, tak som to dokázala zvládnuť až do úspešného konca.

Pandemické obdobie zasiahlo výrazne aj do náplne vašej práce, ktorú ako vojenskí príslušníci máte v bežnom režime. Kedy to bolo pre vás najťažšie?

Pre mňa bolo najťažšie obdobie počas celoplošného testovania. Nevedela som, čo ma všetko čaká a ako dlho táto celá pandémia bude trvať.

Nemôžeme nespomenúť, že ste sa stali finalistkou súťaže Miss Slovensko 2019. Kedy vám napadlo, že by ste chceli vyskúšať, aké je to stáť na móle pred celým Slovenskom?

Nikdy som nad tým nejako nerozmýšľala, skôr ma na to presvedčili ľudia z môjho okolia. V tomto smere som sa dosť podceňovala, ale keďže mám rada nové výzvy, tak som sa držala frázy ,,neskúsiš, nevieš". Jedného dňa som poslala prihlášku a už som len čakala na odpoveď. Zrejme nikdy nezabudnem na tie pocity, ktoré som mala, keď som zistila, že som súčasťou finálovej dvanástky. Bol to neopísateľný pocit. To sú presne tie také chvíle, ktoré človek zažije len raz za život.

Máte prevažne kolegov mužského pohlavia. Ako reagovali v práci, keď ste oznámili, že ste prihlásili do takéhoto typu súťaže?

Moji kolegovia ani len netušili, že som sa prihlásila do súťaže Miss Slovensko. V podstate to zistili, až keď som sa objavila na obrazovkách. Reakcie boli rôzne, ale bohužiaľ nič iné im neostávalo, len rešpektovať moje rozhodnutie a podporiť ma v tom. Alebo stačilo spraviť jednoduchú vec a vypnúť televízor (smiech).

Foto: Peter Stas

Ako hodnotíte s odstupom času vaše účinkovanie v tejto súťaži? Prinieslo vám to niečo, čo ste od toho očakávali, alebo prišlo aj nejaké sklamanie?

Žiadne moje rozhodnutia v mojom živote neľutujem, pretože to beriem tak, že všetko sa deje pre niečo a všetko je tak, ako má byť. Súťaž Miss Slovensko mi dala ďalšie skúsenosti, ktoré som v tomto smere nemala, takže ja som vďačná, že mi dali možnosť, byť súčasťou takého projektu.

Ako trávite vianočné sviatky? Máte nejaké zaužívané tradície?

Úplne s istotou to ešte teraz neviem povedať, pretože pri mne človek nikdy nevie a dokážem sa z hodiny na hodinu pobaliť a odísť niekde úplne inde, ale momentálne je môj plán taký, že tieto Vianoce budem tráviť vo svojom byte v Bratislave, aj s mojím priateľom. Nejaké špeciálne tradície nemám zaužívané, ale určite nevynechám film Sám doma a určite si ho pozriem. Bez toho si Vianoce nedokážem predstaviť.

Na záver môžete niečo popriať našim čitateľom.

Prajem sebe a všetkým jedine to, aby sa ľudia nielen počas vianočných sviatkov k sebe správali pekne a prejavovali si lásku, ale aby to fungovalo takto počas celého roka.

Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Diskusia k príspevku
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross